Je pondelok, deň po koncerte. Sedím za počítačom, kávu mám pripravenú a dívam sa na svoju kolekciu Rammstein kelimkov, ktoré som za roky na koncertoch nazbieral. Otváram v mysli sufliky so spomienkami na včerajší koncert a znova sa vraciam do Letňan. Hoci som Rammstein videl už 4x predtým, aj tak ma znova zarazila veľkosť celého podujatia.
Prichádzam plným metrom na konečnú stanicu, vystúpim a vidím, že príjazdy ľudí sú v plnom prúde. Autobusy sa nezastavia a vyzerá to, že ľudia pritekajú zo všetkých strán. Cele hordy ľudí sa kľudným tempom, s dobrou náladou a úsmevom na tvári posúvajú k Letňanom. V diaľke vidím stage. Od tialto pôsobí celkom maličká, takže si veľmi rýchlo uvedomujem, ako ďaleko od akcie ešte som. A je to tak. Kráčam už dobrých 10 minút. Prešiel som bránami a som už pri tribúnach. V klidku si vykračujem s drinkom v ruke a obchádzam tribúny, aby som došiel doprostred a mal najlepší výhľad na stage. Rôzne skupiny a davy ľudí sa tu v areáli zliali do jednej masy. Kam sa pozriem, tam je človek. Je nás jak mravcov. A v tom príde prvý šok môjho večera. To, na čo som sa díval nebola len tak nejaká hromada postavajucich ľudí, bola to rada. Trvalo mi, kým som si to uvedomil, pretože bola tak dlhá, že som nevidel jej začiatok ani koniec. Bol som reálne v šoku a krútiac hlavou nad tým nonsensom, čo som videl som šiel ďalej.
Prichádzam do svojej sekcie „Stanie B“ slušne, ale asertívne sa predieram davom čo najviac doprostred a darí sa mi to. Je 30 minút pred koncertom, ja zaparkujem pri skupinke v červených šiltovkách, kecáme, nadávame na ostré slnko a už len čakáme.
Koncert začína s veľkolepým introm, počas ktorého sa 6 členov kapely spustilo z nebies k nám smrteľníkom, podobne ako bohovia z Olympu. Sme nadšení a už sa nevieme dočkať prvého songu. K môjmu obrovskému prekvapeniu začali Rammstein svojim už dávno predstaveným, no zatiaľ ešte oficiálne nezverejním songom Ramm4. Naposledy tento song hrali v roku 2019. Fun fact pre menej znalych – text tohoto songu je zložený len z názvov a krátkych útržkov textov ich v minulosti vydaných songov. Moja obľúbená fráza celého textu bude asi „Buck dich America“ 😀
Nasledovala klasika Links 2 3 4 a hneď nato odpálili ďalšiu raritu. Song ktorý mal v Prahe svoju svetovú premiéru na tejto stagy. Naposledy ho totiž hrali v 2016 kedy ešte toto monštrum neexistovalo. Keine Lust. No do prdele, to teda bola pecka. Poviem vám, na nahrávke to vždy všetko znie tak správne a dobre, ale naživo to je taká sila. Sólo, ktoré v Keine Lust hra Flake, to bola teda jazda. Taký zlý, evil, agresívny zvuk kláves, to ja mám rad. Mal som papuľu skrivenú do tvaru najvyššieho rešpektu.
Evergreen Sehnsucht samozrejme nemohol chýbať, no Till sa rozhodol, že si bude tie strofy spievať nejak inak, než je na nahrávke, a tak bol dojem z tohto songu len polovičný. Neviem povedať či to bolo proste len falošné alebo či sa Lindemann rozhodol to odspievat inak a vôbec mi to nesedelo. Tak či onak, to bola hodne slabá chvíľka celého koncertu.
Ja osobne počúvam Rammstein od roku 2001 a objavil som ich s klipom Link 2 3 4. Prvé album bolo logicky Mutter a valil som ho v diskmane tak dlho, až dom doškrabal CDcko. Vždy bol mojou najväčšou srdcovkou song Mein Herz Brennt a myslel som si, že som skôr výnimka. Predsa len sú tam singly ako Sonne, Ich Will, či Feuer Frei!. No keď sa ozvali prvé tony tohoto songu v Letnanoch, okamžite som si všimol, ako sa dvihli desiatky mobilov do vzduchu a každý proste musel natáčať. Takto výrazný záujem zdokumentovať si song som zatiaľ ešte nevidel.
O dve skladby neskôr prišlo pre mňa posledne veľké prekvapenie setlistu, a to v podobe Wiener Blut. Za celú dobu, čo poctivo chodím na každý koncert Rammstein od roku 2016, som tuto skladbu nikdy nevidel. Najlepšie zdokumentovany živák, kde sa predviedli s týmto songom, bol na DVD Amerika. Už tam som si ho zamiloval a včera mi ho konečne priniesli. V tento moment som bol skutočne dojatý.
Kapela hra, songy znejú, posledne zbytky svetla miznú a ponárame sa do tmy. Teraz prichádza čas na to, aby stage zažiarila v plnej sile. Deutchland, Radio, Main Teil… pecka za peckou. Tradicne opekanie v kotli samozrejme nesmelo chýbať. Jeden plameňomet, druhy, väčší plameňomet a nakoniec aj ohnive delo. Presne ako to mame radi! Potom song, ktorý kapele zaistil postup do vyzsej ligy, Du Hast, a hneď nato ohnive peklo Sonne. To bol silný blok hitoviek s parádnou show. Neni divu, že po tomto bloku nastalo ticho, ktoré sa tiahlo niekoľko minút.
Kapela sa objavila na svojom malom pódiu uprostred divákov, odohrali piano verziu Engel, tradične sa preplavili po divákoch naspäť na stage a ja som vedel, že teraz už sme vo veľkom finále.
Auslander, Du riecht so gut, Pussy, Rammstein, Ich will a na záver ešte Adieu. To je záver s veľkým Z. Jasne som počul, ako sa s každým z týchto songov hlasitosť trošku dvíha a zvuk nami prestupoval skrz na skrz. Samozrejm nemohlo počas Pussy chýbať obrovské delo v tvare pánskeho nádobička, ktoré postriekalo celú prednú radu bielou penou.
Posledná silná emócia prišla podľa mňa v songu Rammstein. Keby to kapela v tento moment ukončila, spravila by podľa mňa lepšie ako s Adieu. Síce Adieu je krásna metafora k ukončeniu koncertu, ale ta atmosféra, ktorá bola na songu Rammstein, bola úplne iný level. Ozrutná, čierna stage, osvetlená červenými bodovkami ako rafinerka na benzín, sa nad nami týčila, zatiaľ čo hralo ich povestné intro filmu Lost Highway od Davida Lyncha. To čakanie bolo tak zlovestne že som mal pocit, že sa aj molekuly môjho tela menia na zlo… Neuvertelny pocit.
Koncert skončil. Rammstein nám zas a znova dokazujú, že tvoria špičku hudobnej produkcie vo svete. Nielen, že ich hudba je skvelá. Všetko, čo robia, robia s nemeckou precíznosťou a zmyslom pre detail. Svetla a light show, kvalita zvuku, pyrotechnika, organizácia a logistika areálu… Extrémny, ale skoro až dokonalý zážitok. Tych 6 malých ľudí nemôže zabaviť 100 000 ľudí, ktorí stoja pred nimi, a preto majú tak megalomanskú show, ktorá im v tom viac než len pomáha. Pokiaľ uvažujete, že chcete ísť na ich koncert v budúcnosti, odporúčam ísť buď priamo do feuer zóny, kde vás absolútne premôže uvedomenie toho, akí ste maličkí, alebo naopak na tribúnu a užili si ten spektákl jak hajzl.
NAPSAL: Grichard
FOTILA: Nina Vocelová
