BLOODYWOOD

Je tesne po otváračke Roxy a rad fanúšikov sa tiahne až za roh. Pár nadšencov som tu stretol už hodinu a pol predtým, ako sa klub otvoril. Zatiaľ čo niektorí poctivo stáli pred vstupom do klubu, ja som šiel do vedľajšieho Lokálu na poctivú Plzeň abych sa naladil na fajnový večer. Neočakávam nič iné, než, že to bude super. A poviem vám, bolo to podstatne lepšie než len super. Bol to masaker.

Úprimne sa priznám že som o predkapelách nikdy predtým nepočul a šiel som sa na ne pozrieť s pomerne chladným prístupom. Ničmenej som bol veľmi príjemne prekvapený. Obe kapely sa postarali o kvalitne vystúpenie a poctivo rozpálili crowd tak, ako sa na každú predkapelu sluší a patrí.

Prichádza osudová hodina, prichádzajú Bloodywood. Hneď zo štartu odpálili svoju (podľa mňa) najagresívnejšiu pecku „Dana-Dan“. Tu sa krásne ukázalo akú skvelú prácu odviedli obe predkapely. Prvá skladba a dav už ožíva. Prichádza druhý song, singel „Nu Delhi“ z nadchádzajúceho albumu s rovnakým názvom. Mamma mia! To čoho som bol svedkom? Nechal som sa úplne uniesť. Zvuk, svetla, hudba, atmosféra… To bol proste zážitok, ktorý vás chytí pod krkom, prefacká jak subíka v BDSM porne a potom vás odnesie do vesmíru.

Tu sa krásne ukázala veľká zručnosť, s ktorou táto sebranka píše svoje singly. To, ako nás prevádzala kapela celým songom bolo úžasné. Nastúpili a boli tvrdí ako kameň, keď však prišiel ďalší part songu, pritvrdili tak, až sa mi ježili vlasy na hlave. Prišiel ďalší part a oni – hádajte čo spravili? No jasne, že pritvrdili ešte viac. Nie jeden krát som ostal stáť s otvorenou hubou v nemom úžase. Tá energia prestupovala každým jedným z nás až do morku kosti. A to bol len druhý song…

O dve skladby neskôr prichádza na radu najnovší singel “Tadka„. Kapela, ktorá je povestná tým, že berie veci vážne, pomáha zvieratám v útulkoch, ľuďom s depresiami a predáva jasné posolstvo o jednote, o tom, že má byť človek silný a že sa má postaviť proti neprávostiam, spravila song o varení a kuchyni a v podstate z toho urobila komédiu. To mi sedí na Electric Callboy, ale nie na Bloodywood.

Až príhovor na začiatku mi otvoril oči. Tisícročné receptúry, špeciálne zloženia ich korení, o ktoré sa v minulosti viedli vojny. Tak isto, ako je indická kultúra farebná a bohatá v architektúre a oblečení, tak je bohatá aj v kuchyni. Títo chlapci sú na svoju kultúru patrične hrdí a táto skladba je ich forma toho, ako to doceniť.

Zrazu som tú skladbu vnímal úplne inak. V momente kedy prišiel refrén a hitol ma Jayantov growl sa všetko zlialo do jedného, rovnako ako ich korenia v Tikka Masala. Zrazu som sa nedíval na kapelu. Díval som sa na obrovskú indickú šelmu, bengálskeho tigra, ktorý ma chce zožrať (Ironické, že?). V ten moment som pochopil, že to nie je žiadna komédia. O kvalitnú hudbu, rovnako, ako o kvalitné jedlo sa ľudia musia deliť.

Na konci koncertu sa s nami kapela podelila o ďalší singel z nadchádzajúceho albumu – tentokrát ešte nevydaný “Halla Bol”. No pane bože. Nemôžem vám k tomu ani nič napísať, pretože som bol zahltený všetkými vnemami. Našťastie si pri každom koncerte priebežne zapisujem poznámky a našiel som jednu poznámku aj k tomuto. Bolo v nej: “Nevydaný song – démon z pekla”. Viac k tomu dodávať nebudem.

Bohužiaľ, ako som bol z celého koncertu unesený, tak koniec nebol tým najlepším vyvrcholením. Videl som Bloodywood už 4x a vždy mi vadilo jedno. Ich veľmi dlhé príhovory medzi skladbami. V niektorých prípadoch dokonca uprostred skladby. Keď ste v rauši, skáčete v moshpite a dohrá song, chcete si vydýchnuť a valiť ďalej. Ale keď zrazu počúvate 2, 3 minúty nejaký príhovor, tak tá energia proste rýchlo opadá.

Ako veľký prešľap vnímam to, keď už sme boli v závere a kapela chcela patrične poďakovať tým, bez ktorých by sa táto tour neuskutočnila. Nám, ich fanúšikom. Tak sme si zatlieskali a každý sa cítil trošku lepšie. Ideme na posledný song? Nie. Pretože tu máme ešte celú produkciu, ktorá organizuje tour, tak zatlieskame aj im. Jasne, to dáva zmysel. Ale ešte je tu skupina technikov, dobre zatlieskame znova. A ešte je tu osvetľovač. Ešte je tu zvukár. A ešte bubeník, ešte basák, ešte perkusionista, gitarista, raper, spevak… To je 11 potleskov za sebou. Viete si predstaviť, ako tá energia rýchlo upadla?

Bohužiaľ mi ten naťahaný koniec trošku skazil zážitok z celého koncertu, avšak v porovnaní s celkovým dojmom to je zanedbateľné. To akú show nám títo chalani priviezli je neuveriteľné. Ich nasratosť sa dá porovnávať s Architects, ale energiu majú ako Electric Callboy.

V srdciach týchto ľudí je energia nespútanej a divokej Indie. Mohutnosť a sila indického slona je všetko ovladajuca. Jediné, čo musí tato kapela dotiahnuť do konca je ovládnutie tejto sily. To, čo dokážu, je úžasné. Keď ešte odladia zbytočne dlhé pauzy a budú trošku lepšie pracovať energiou, ktorá je v kotli, bude z nich za pár rokov jednoznačne main stage band. Kto tuto pikantnú pochúťku ešte neochutnal, má najvyšší čas to napraviť.

TEXT: Grichard
FOTO: Jarda Kutheil (Fakker)