Včera vo vypredanom brnenskom Sone zahrali Airbourne jeden z posledných koncertov ich aktuálnej dvojmesačnej tour. Hneď, ak som vkročil do plného klubu, som pocítil, že sme o generáciu ďalej. Všade boli hlavne chlapi staršej generácie. Fotri, ako sa hovorí 😀 Od samého začiatku som cítil veľmi silnú atmosféru osemdesiatych rokov. Energia klasického, oldschool heavy metalu bola všadeprítomná a kapela má na tom postavenú celú image. Aj keď vznikli dve dekády potom, čo mal tento žáner svoje zlaté časy, podarilo sa im vybudovať si svoje pevne postavenie v hudobnom showbize.
Len pre orientáciu, kapela Airbourne vznikla v tom istom roku, kedy vyšly albumy ako Hybrid Theory a Iowa. Chocolate Starfish and the Hotdog Flavored Water od Limp Bizkit bol tou dobou na svete už celý rok.
Čakám, až začne koncert, a rozmýšľam, či sa mi pošťastí a zažijem podobnú divočinu, ktorú som videl na Youtube, kedy si spevák roztrieskal plechovku piva o hlavu a plynulo prešiel do gitarového sóla, zatiaľ čo stál ľuďom priamo na ramenách.
Svetlá sa stmievajú a ja počujem veľmi známe tóny. Hovorím si: “To poznám, ale Airbourne to neni… “ Bol to soundtrack z Terminatora 2. Wuhú, tak to začína zaujímavo. Po krátkom intre nabehne kapela a začne robiť to, čo vie najlepšie. Starý, dobrý, poctivý a nefalšovaný rock’n’roll! Borci sa do toho poctivo opreli a párty začína. Prvé čo ma napadne, keď vidím celý band je, že mi chýbajú basy. A áno, nielen basy. Všeobecne mohol byť koncert o niečo hlasnejší a viac posadený na spodkoch. Znova sa v mysli vraciam k dávnym časom, kedy basgitara nemala tak dôležité slovo v rockovej hudbe ako dnes a utvrdzujem sa, že títo chlapi mali žiť o dvadsať rokov skôr.
Medzi skladbami spevák vyzýva ľudí, aby sa nebáli a skočili si crowd surfing. Za odmenu im ponúka pivo alebo trsátko. Vďaka tomu sa niektorí ľudia neskôr aj odvážili, ale boli to skôr jedinci.
Asomvel
Čo sa musí Airbourne nechať je, že sú perfektne zohratí a naozaj skvelí hudobníci. A keďže ich hlavný spevák je aj sólový gitarista, tak veľmi pekne a často striedali tracky so spevom s inštrumentálnymi kúskami. Tie vôbec nenudily, ba naopak, ukázaly nám, ako dobre je tato banda zohratá a že im srdce bije v rovnakom tempe.
V určitý moment si hovorím: “Ha, to znie ako rockový cover na Ghostbusters”. V duchu sa zasmejem a o dvadsať sekúnd neskôr čumím ako puk, keď zistím, že to vážne je cover na Ghostbusters. Krásne oživenie.
Divný moment bol, keď kapele technik priviezol malý pojazdný bar priamo na stage. Frontman sa zaň postavil, zobral niekoľko pohárov a fľašiek a veľmi teatrálne nalial niekoľko pohárov plných chlastu. Hovorím si: “To je husté, oni takto namiešajú drinky a potom to rozdajú ľuďom? To keď začnú po tomto hrať tak to bude dobrý kotel.“ Bohužiaľ sa tak nestalo. Rovnako ako Nickelback, tak aj Airbourne si namiešali drinky pre seba a ako najväčší frajeri to vypili priamo na stagi pred ľuďmi. Vôbec nechápem, aký to malo mať zmysel a viac než cool zážitok ma to nechalo zmäteného.
AIRBOURNE
Potom, čo sa chlapci osviežili, sme nastúpili do finálnej rovinky dnešného šprintu. A je pravda, že šprint je najlepšie pomenovanie ich vystúpenia. Nie pretože by to bolo krátke, ale kvôli tomu aké zbesile tempo chlapi na stagi držia. Bum, bum, bum, track strieda track. Ani neviem ako, ale sme vo finále. Kapela dohrala a šlo sa domov. Na pondelok skvelý zážitok a podľa toho, ako to v Sone vyzeralo tipujem, že dnes si nie jeden človek v Brne zobral sickday. 😀
TEXT: Grichard
FOTO: Klára Galle
